O tom, že slovenské ženy zarábajú v priemere o 22 percent menej ako muži som písal v nedávnom texte. Inými slovami – kým muž zarobí 1 Euro, tak žena za tú istú prácu na tej istej pozícii dostane len 78 centov. Po zverejnení textu som obdržal desiatky reakcií, ktoré spomínané dáta spochybňovali. Skepse kritikov sa ani nečudujem. Ja sám som bol dátami Štatistického úradu SR prekvapený. Začal som pátrať po faktoroch, ktoré rozdiel v príjmoch mužov a žien spôsobujú. Čoskoro som zistil, že nespravodlivé odmeňovanie žien nie je dôsledkom jedného problému. Vychádza zo vzájomného pôsobenia nerovností rôzneho druhu.

Vo vzťahu k regionálnemu kontextu sú najadresnejšími zdrojmi dva odborné materiály reflektujúce špecifiká stredourópskeho regiónu. Popri čerstvej Správe o stave rodovej rovnosti (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, 2019) orientovanej na rodovú rovnosť na trhu práce sa otázke obšírne venuje i česká publikácia Genderové nerovnosti v odměňování: Problém nás všech (Sociologický ústav AV ČR, 2018).

Obidva zdroje sa zhodujú v tom, že príčiny problému nemožno identifikovať bez vnímania historického kontextu. Nemusíme ísť veľmi hlboko, stačí keď sa vrátime do obdobia po 2.svetovej vojne. Zatiaľčo v 50.rokoch 20.storočia boli z desiatich ekonomický činných (zamestnaných) osôb iba 2 ženy, v roku 1970 sa pomer zamestnaných žien zvýšil na 4 z 10. Riadená a ideologicky zdôvodňovaná emancipácia žien na  trhu práce bola sprevádzaná ich etablovaním sa najmä v nízko kvalifikovaných profesiách. Žena zamestnaná na úrovni nielen vysokého, ale aj stredného vedenia bola javom nevídaným.

V rozpore k snahe zabezpečiť výkonnosť strnulého a precentralizovaného hospodárstva prostredníctvom politiky plnej zamestnanosti bol trend silnej prorodinnej politiky sprevádzaný množstvom účinných opatrení (predlžovanie materskej dovolenky, umožnenie práce na čiastočný úväzok, budovanie jaslí a materských škôlok). „Family Friendly“ politika na spôsob slovenského reálneho socializmu 70.rokov skutočne spôsobila nárast počtu narodených detí. Ich počty sa z „približne 76,4 tis. v roku 1968 vyšplhali až k hranici 100 tis., na ktorej sa udržiavali v období rokov 1976 – 1979“ (Storočie populačného vývoja Slovenska I.: demografické procesy, 2016, s. 65).

Ženy boli nútené akceptovať podhodnotené ponuky, len preto, aby nemuseli ostať nezamestnané. Išlo o obdobie, ktoré možno z hľadiska charakteru sociálneho štátu  bez preháňania nazvať érou úpadku, z ktorého sme sa dodnes úplne nespamätali.

Z rozporu vnímania úlohy ženy ako pracovníčky vs. starostlivej matky zároveň vyplynul špecifický (československý) model pracovnej trajektórie striedania fáz pracovnej aktivity a materskej dovolenky. Takýto režim viedol k nárastu počtu rokov strávených starostlivosťou o deti a dlhodobým výpadkom na trhu práce. Po roku 1989 sa práve takto nastavený systém pričinil o jeden z hlavných faktorov znevýhodnenia žien na trhu práce. Nezamestnanosť, ktorá v drastickom období raného kapitalizmu 90.rokov atakovala úroveň 20% sa nielenže dotkla žien častokrát pracujúcich na najohrozenejších pozíciách, ale zároveň bránila ich návratu do práce po materskej dovolenke alebo nezamestnanosti. Ich východiskový stav bol pri hľadaní práce od prvého momentu defenzívny, čo veľa zamestnávateľov využilo na vykorisťovanie. Ženy boli nútené akceptovať podhodnotené ponuky, len preto, aby nemuseli ostať nezamestnané. Išlo o obdobie, ktoré možno z hľadiska charakteru sociálneho štátu  bez preháňania nazvať érou úpadku, z ktorého sme sa dodnes úplne nespamätali. Táto skúsenosť potvrdzuje opakovane overovaný fakt, že k najväčšiemu prehlbovaniu nerovnosti prichádza v čase sociálnej núdze a nestability. Slabí sa stávajú ešte slabšími.

Okrem historického kontextu sú pri hľadaní príčin nerovnosti v odmeňovaní žien a mužov dôležité aj iné faktory, napr. psychologický, kultúrny, či legislatívny. Postupne sa im budem venovať v ďalších textoch.

Zdroje:

1. Křížková, A., Marková Volejníčková, R., Vohlídalová, M. .2018. Genderové nerovnosti v odměňování: problém nás všech. Praha: Sociologický ústav AV ČR, v.v.i. 200 s. ISBN 978-80-7330-329-7.
2. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, 2019. Súhrnná správa o stave rodovej rovnosti na slovensku Za rok 2018 – Rodová rovnosť na trhu práce. Bratislava.
3. Šprocha, B. Majo, J., 2016. Storočie populačného vývoja Slovenska I.: demografické procesy. Bratislava. INFOSTAT – Výskumné demografické centrum Centrum spoločenských a psychologických vied SAV Univerzita Komenského v Bratislave.

Zdieľané

The post Nespravodlivosť v odmeňovaní žien a mužov: Kde sa vzala? appeared first on Daniel Rabina.

Podľa Štatistického úradu SR zarábali muži v roku 2017 mesačne 1233 Eur v hrubom. Ženy zarábali 960 Eur. Priemerný mesačný zárobok žien teda tvorí iba 78 % z mužskej priemernej mzdy. Je síce pravda, že prvé roky po vstupe do Európskej únie boli pre Slovensko obdobím postupného vyrovnávania rozdielu, no od roku 2008 sme svedkami stagnácie. Inými slovami – rozdiel v mužských a ženských sa za ostatných 10 rokov vôbec neznížil.

Pokiaľ ste muž a máte to šťastie, že ste sa stali generálnym riaditeľom firmy, tak priemerne zarobíte 3334 Eur. Ako žena na rovnakej pozícii zarobíte 2842 Eur. Ak sa živíte ako šéfkuchár, mesačne zarobíte v priemere 944 Eur. No ako šéfkuchárka len 583 Eur.

Pokiaľ ideme po jednotlivých profesiách, zisťujeme, že rozdiely nemajú žiadnu logiku. Tá v niektorých prípadoch spočíva v zníženej fyzickej náročnosti pri ženských zamestnankyniach. Týka sa to robotníckych profesií, kedy je žene priradená menej náročná práca, preto zarába menej ako jej mužský kolega pracujúci na tej istej pozícii. Tieto prípady sú však z celkového pohľadu na trh práce zanedbateľné. Pri inom type profesií rozdiely nedávajú zmysel. Napríklad – pokiaľ ste muž a máte to šťastie, že ste sa stali generálnym riaditeľom firmy, tak priemerne zarobíte 3334 Eur. Ako žena na rovnakej pozícii zarobíte 2842 Eur. Ak sa venujete finančnému poradenstvu a ste chlap, tak priemerne zarobíte 2425 Eur. Ako žena na tej istej pozícii zarobíte 1788 Eur, teda o takmer 650 Eur menej! Pokiaľ ste účtovník, tak si priemerne prídete na 1504 Eur, pokiaľ účtovníčka, tak len na 1068 Eur. Ďalšie anomálie – ako všeobecný lekár zarobíte 1706 Eur, ako všeobecná lekárka 1504 Eur. Pokiaľ sa živíte ako šéfkuchár, mesačne zarobíte v priemere 944 Eur. No ako šéfkuchárka len 583 Eur. A tak ďalej…

Z 27 profesií, ktoré Štatistický úrad sledoval, možno len pri dvoch hovoriť o opačnom stave. Pokiaľ ste vodičom autobusu, električky, či trolejbusu, tak by ste mali v priemere zarobiť o 95 Eur menej ako vaša ženská kolegyňa. Podobné je to i pri profesii učiteľa základnej školy, kde chlap zarába 971 Eur, žena si príde na 1099 Eur. Zo sledovaných profesií možno len pri jednej hovoriť o takmer spravodlivom prístupe k odmeňovaniu mužov a žien. Ide o prácu v ozbrojených silách, kde ženy v priemere zarábajú o 8 Eur menej ako muži.

Prečo teda muž za tú istú prácu zarobí 1 Euro a žena len 78 centov?  Kde sú korene slovenskej mzdovej nerovnosti? A čo sa s tým dá robiť? Týmto a ďalším otázkam sa budem venovať v ďalších textoch.

Na záver niekoľko úryvkov zo Zákonníka práce (§119a/1-4): „Mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia.“  Alebo: „Ženy a muži majú právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty.“

Potvrdzuje slovenská realita text zákona? Ani náhodou.

ZDROJ: ŠTATISTICKÝ ÚRAD SR. Štatistická ročenka Slovenskej republiky 2018, Veda, 2018. s 561-562.

Zdieľané

The post Muž zarobí 1 Euro, žena 78 centov. Rozdiely v platoch sa neznižujú. appeared first on Daniel Rabina.

Posolstvo, ktoré táto (ako sama vraví „jednoduchá žena“) šíri, je neuveriteľne intenzívne. Nikto iný, s výnimkou ostatných rodinných príslušníkov Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka, také silné posolstvo nevydá. Môžeme sa snažiť akokoľvek, ale mandát blízkej rodiny je najväčší. Trauma matky, ktorá sa pred viac ako mesiacom tešila na svadbu svojej dcéry a namiesto toho chodí do márnice obhliadať jej mŕtve telo, sú pre niekoho, koho takáto hrozná skúsenosť obišla, nepredstaviteľná. Napriek tomu Zlatica Kušnírová chodí medzi ľudí. Stretáva sa s nimi, rozpráva. Inšpiruje ich k tomu, aby neustávali v aktivite. Aby nezabudli na Jána a Martinu a na hodnoty, za ktoré bojovali. Chodí na stretnutia a dáva ľuďom podporu. Žena, ktorá ju teraz potrebuje najviac. Zlatica Kušnírová – človek milión a zároveň niekto, kto má v sebe toľko sily a pravdy ako málokto z nás. Rovnako ako iná matka, ktorá v minulosti zažila niečo veľmi podobné. Rovnako ako Anna Remiášová.

Moja mama sa taktiež volá Zlatica a je z tej istej sorty ako pani Zlatica Kušnírová. Neviem a nechcem si predstaviť ako by konala, keby sa niečo podobné stalo mne alebo mojím dvom sestrám. Pravdepodobne by však rovnako chodila medzi ľudí. Zúrila by, kričala, dovolávala by sa spravodlivosti. Lebo také sú matky, ktorým niekto siahne na deti. A tak to má byť.

A čo my ostatní? Odkaz Zlatice Kušnírovej je jasný. Nevzdávajme sa. Nedopusťme, aby sme sa opätovne nechali učičíkať opakovanými klamstvami o úspešnom príbehu Slovenska, ktoré šíria politické elity, pozorujúce Slovensko cez okná drahých limuzín. Úspešné krajiny totiž vyzerajú úplne inak. Nebuďme apatickí k tomu, čo sa deje okolo nás. Keď zbadáme krivdu, neodvracajme zrak. Dožadujme sa spravodlivosti. Dôverujme rozumu, no nezabúdajme na srdce. Počúvajme ho a riaďme sa ním.

Dejiny sa opakujú a my sa nevieme poučiť. Nenechajme sa opätovne znormalizovať. Dlžíme to pani Zlatici i pani Anne. Dlžíme to všetkým matkám.

Zdieľané

The post Zlaticiam. appeared first on Daniel Rabina.

Priatelia ma poznajú ako nepolepšiteľného optimistu. Ako taký im pri debatách vytrvalo predostieram skôr pozitívny pohľad na svet, krvopotne hľadám dobro aj tam kde nie je a keď treba, rád sa ohradím proti šíriacej sa epidémii blbej nálady. No ako človek, ktorý si niečo odpracoval v marketingovej oblasti, mám pomerne citlivo nastavené radary na brainwashing. Vytváranie a šírenie fikcie „o úspešnom slovenskom príbehu“ ničím iným nie je.

Celý text čítajte TU…

Zdieľané

The post Úspešné príbehy vyzerajú inak appeared first on Daniel Rabina.

 Priznávam, že emócia, ktorú som vtedy nakrátko pocítil, ma zaskočila. Akosi som si odvykol, že politik môže vysloviť pozitívnu myšlienku alebo stanovisko, s ktorým sa bežný občan ľahko a úprimne identifikuje. Zvlášť keď ho unisono počuje z úst troch najvýznamnejších ústavných činiteľov. Bol to malý moment zázraku. Problémom je, že voči iracionalite zázrakov nemá ľudská psychika vytvorený žiadny obranný mechanizmus. Preto je náchylná očakávať ich v opakovanom slede. Lenže zázraky takto nefungujú. Zázraky sa jednoducho udejú a bodka. Moja psychika nie je ničím výnimočná. Funguje presne tak isto ako psychika gamblera, ktorý v šťastí získa prvú výhru a potom prirodzene očakáva druhú, tretiu… Vieme ako to končí. V podobnom sebaklame som sa ocitol aj ja. Akosi som naletel vidine toho, že všetko sa zrazu na dobré obráti.

Naozaj som bol v tom, že “pravda a láska (konečně) vítězí nad lží a nenávistí…” a škodoradostne som myslel na tých, ktorí sa tak veľmi na Havlovi zabávali. 

  Zakrátko nasledovali slovenské župné voľby a dekotlebizácia banskobystrického VÚC. Môj optimizmus vystrelil do nebies. Skutočne som uveril, že v spoločnosti nastal zásadný obrat, ktorý nutne potrebujeme k tomu, aby sme sa ako krajina konečne posunuli dopredu. Na míle ďaleko od našich komplexov a malosti. Naozaj som bol v tom, že “pravda a láska konečně vítězí nad lží a nenávistí…” a škodoradostne som myslel na tých, ktorí sa tak veľmi na Havlovi zabávali. 

  Všetko je úplne inak. Moje prehnané očakávania dostávajú na frak. Nič sa nezmenilo. Ba naopak, je to stále horšie. Blbá nálada nie, že neodchádza. Ona sa stupňuje do nepríčetna. Paradoxom je, že dominantným spúšťačom blbej nálady sú tí, ktorí by ju mali tlmiť a každodennou poctivou prácou vytvárať nástroje na to, aby nevznikali príčiny na jej šírenie – teda politici. Masochistickú absurditu situácie podčiarkuje fakt, že ide o politikov, ktorí sú platení z peňazí daňových poplatníkov. V preklade: platíme niekoho, kto (česť výnimkám) krajine  neprospieva, ale škodí. Trápnosť „fakturačnej“ mediálnej výmeny na linke minister vnútra + predseda vlády ⇄ kancelária prezidenta je svojou úrovňou stále viac nekomentovateľná.

  To isté možno povedať aj o novoročnom názorovom strete na tému, kto mal, resp. nemal dostať vyznamenie udeľované pri príležitosti výročia vzniku republiky. Hektolitre neúcty prúdiace kanálom do táborov politických oponentov a ich sympatizantov na obidvoch stranách barikády opätovne potvrdili známu pravdu o tom, že žiadne dno nie je také pevné, aby sa nedalo preraziť.

 Mrzí ma to, ale ako volič prezidenta Kisku nemôžem nespomenúť, že jeho pôsobenie v ostatnom období upokojeniu nálady v spoločnosti rovnako neprospieva. Uvedomujem si, že pod ťažkou paľbou môže aj prezident (tiež je len človek) opomenúť podstatu svojho ušľachtilého poslania. Nemal by však skĺzavať k nepatričným vyjadreniam, ktoré krajine viac škodia ako pomáhajú. Opakovane použitý termín “mafiánsky štát”:

• je nespravodlivý voči státisícom slušných občanov, ktorí tento štát tvoria,
• nevysiela dobrú správu o stave krajiny smerom do zahraničia,
• do zvláštnej situácie stavia aj autora tohto výroku, nositeľa protokolárneho titulu hlava (mafiánskeho) štátu.
  

  Ide o významný komunikačný prešľap zo strany prezidenta. Môže naznačovať veľa vecí – od paniky v štábe až po počiatočný stupeň strácania súdnosti.

  Bolo by naivné čakať, že zázračnú kultiváciu politického diskurzu založenú na vzájomnej dôvere zažijeme v krátkej dobe. Také veľké očakávania naozaj nemám. Pre začiatok by úplne postačilo jedno: hľadanie vedomej cesty zo začarovaného kruhu blbej nálady a držanie sa hesla “Keep Calm and Do Your Work”.

Zdieľané

The post Hľadajme exit z kruhu blbej nálady appeared first on Daniel Rabina.

Dennodenne sme zahltení informáciami o očakávanej alebo potvrdenej výške HDP, tešíme sa z posiľňovania ratingu krajiny. Bez mučenia priznávam, že praktickému dosahu týchto údajov na život bežného človeka až tak veľmi nerozumiem. Naopak, pri ich počutí si vždy rád pripomeniem nadčasový výrok nebohého Roberta Kennedyho: „HDP meria všetko, s výnimkou toho, čo je pre život zmysluplné…“. Nechcem sa dotknúť ekonomických analytikov, ani pána ministra financií, nepochybujem, že HDP má pre krajinu význam. Hovorí však HDP niečo o skutočnej kvalite života? O tom, či sa ľuďom žije dobre? O tom, či sú šťastní?

„HDP meria všetko, s výnimkou toho, čo je pre život zmysluplné…“ Robert Kennedy

Alternatívu k HDP ponúka britský think-tank New Economics Foundation v podobe Happy Planet Index-u (HPI). Prostredníctvom vlastnej metodiky vyhodnocuje celosvetový rebríček krajín hodnotiac očakávanú dĺžku života, spokojnosť s vlastným životom a ekologickú stopu. Po niekoľkýkrát sa na prvej priečke objavila krajina, ktorú by sme asi nečakali. Nie, nie je to Nórsko. Nie je to ani Švajčiarsko, či Luxembursko. Je to Kostarika. Krajina o ktorej toho veľa nevieme, no mali by sme. Krajina, ktorá investuje značné prostriedky do zdravotníctva, vzdelávania (najvyššia gramotnosť medzi štátmi Latinskej Ameriky) a do ekológie (momentálne 100 % vyrobenej energie pochádza z obnoviteľných zdrojov). HDP na obyvateľa v Kostarike predstavuje tretinu až štvrtinu v porovnaní s najbohatšími štátmi sveta a pohybuje sa nad polovičnou úrovňou HDP slovenského. Mimochodom, Slovensko sa podľa HPI momentálne nachádza na 59. priečke rebríčka.

Zdroj: New Economics Foundation

Treba priznať, že ani HPI nie je v otázke vyhodnocovania kvality života úplne objektívny. Napríklad prehliada otázku korupcie, slobody médií, spravodlivosti atď… Pri týchto ukazovateľov HPI pravdepodobne vychádza z postoja respondentov ku kategórii „wellbeing“, hodnotenej cez subjektívne vnímanie spokojnosti s vlastným životom. A tu sa môžu očakávania obyvateľov Kostariky diametrálne líšiť od očakávaní obyvateľov vyspelých krajín.

V každom prípade je otázka istej objektívnejšej varianty HPI na zamyslenie. Ako som spomínal v úvode, meranie ekonomického rastu je dôležité, no ešte dôležitejšie je jeho vnímanie v kontexte rastu sociálneho i ekologického. Ide o od seba neoodeliteľné entity a podcenenie ktorejkoľvek z nich vedie k deformovanému vnímaniu skutočnej kvality života.

Zdieľané

The post Ako merať kvalitu života? appeared first on Daniel Rabina.

Giovanni Sartori vo svojej Teórii demokracie píše o tzv. demofílii ako o vzácnom stave ideálneho vzťahu, prostredníctvom ktorého sa politik, obdarený úprimnou, skutočnou a obetavou láskou k ľudu, stáva akýmsi politickým altruistom. Niekým, kto sa nenecháva zväzovať a limitovať žiadnou z jestvujúcich politických ideológií, lebo jeho jedinou ideológiou je neotrasiteľná viera v dobro, politikou je politika ľudskosti a hnacou silou, ako vraví priateľ Štefan Straka, je dôvera v človeka. A to nielen dôvera v človeka obyčajného, ale aj dôvera v človeka – politického partnera. Dôvera zakódovaná v Matúšovom “Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im”, v Konfuciovom “Čo nechceš, aby ti iní činili, nečiň ty im. Potom nebude voči tebe nenávisť, či riadiš štát alebo rodinu.” alebo v Kantovom “Jednaj tak, aby z tvojich zásad mohol byť odvodený obecne platný prírodný zákon, teda, aby tvoje jednanie, keby bolo prijaté ako všeobecné pravidlo, neviedlo k zániku ľudstva”.

Milý priateľu, môžem ťa ubezpečiť, že nemusíš mať obavy o moje duševné zdravie. Ostaňme na chvíľu v rovine teoretických úvah. Naozaj nepredpokladám, že by niekde okolo nás pohyboval neobjavený politický mesiáš, ktorý by sa akýmsi zázrakom vymanil z nedokonalosti ľudského bytia. Rovnako nedúfam v to, že sa politika niekedy stane niečím iným ako je po stáročia. Politika vždy bola, je a pravdepodobne aj bude konfliktný vzťah. Ako píše Oskar Krejčí vo svojej Politickej psychológii “politické spory sa vedú o moc, ktorá môže otvoriť cestu k hodnotám ako je blahobyt, majetok, sláva, pozícia či realizácia sociálnych cieľov, ktoré nemôžu získať všetci ľudia rovnakou mierou”. Podstatnou otázkou je motivácia s ktorou aktéri do vzťahu vstupujú, teda či ide o motiváciu kooperatívnu, individualistickú alebo konkurenčnú. Z prírody sú nám známe spoločenstvá mravcov, termitov, či včiel, ktorých úspech spočíva stojí a padá na vzájomnej dôvere. Aj v ľudskom svete si ťažko predstaviť funkčnosť akéhokoľvek vzťahu, pracovného, partnerského, či politického, založeného na čírom individualizme.

Vo freudovskej evolučnej definícii človek v ideálnom stave speje od počiatočného narcizmu (narodenie) k schopnosti objektívneho uvažovania a lásky (dospelosť), ktorá však neprekračuje isté medze. “Normálna dospelá” osoba je taká, ktorej narcizmus sa zredukoval na sociálne prijateľné minimum bez toho aby úplne vymizol. Nemôžem si odpustiť provokatívnu otázku: Koľkí z politikov skutočne Freudovu definíciu napĺňajú? Sú politici v niečom iní ako zvyšok populácie? Pokiaľ áno, tak prečo?

Krejčí pri vysvetľovaní vzťahu politiky a altruizmu používa termín Bezpečnostná dilema. Vysvetľuje, že politik si v záujme zachovania bezpečnosti svojho systému (strana, vláda, štát) vyberá z tých alternatív, ktoré majú nevyhnutne aj negatívne dôsledky. Pokiaľ politik zvyšuje silu k zabezpečeniu vlastných záujmov, vyvolá tým recipročnú aktivitu svojich protivníkov. Pokiaľ silu nezvyšuje, poklesne jeho relatívna moc v porovnaní s meniacou sa mocou iných politikov. Prikloniť sa v tomto stave ku kooperácii znamená dôverovať tomu druhému. Lenže dôvera nie je kategóriou z oblasti racionality. Konkurenčný politický boj je podľa Krejčího založený na troch princípoch: Hroziť a sľubovať, byť ignorant a byť tvrdý. Sú však tieto postupy  prospešné aj pre spoločnosť ako takú? Pre spoločnosť, ktorá nie je tvorená iba majoritou, no i skupinami zastúpenými reprezentantmi so slabým mandátom?

Obraz politickej kultúry a s ňou i dôvera verejnosti v politiku je determinovaný správaním jej lídrov – politických predátorov. Ich vyjadrenia sú v súčasnosti, česť výnimkám, tvrdé, údery podpásové, názory sebecké a vo svojej podstate silno asociálne. Zároveň treba priznať, že spoločenská objednávka je voči politikom skutočne náročná. Stelesňuje istý mravný ideál, akýsi mix skromnosti, altruizmu, kompetentnosti, pracovitosti a uprednostnenia všeobecného záujmu pred záujmom osobným. Verejnosť má na tieto požiadavky právo, pracuje totiž s reálnymi vzormi. Pri ich hľadaní nemusíme ísť ďaleko. Stačí sa rozpomenúť na Tomáša G. Masaryka, Alexandra Dubčeka, Václava Havla, Karla Schwarzenberga či Ivetu Radičovú. Každá generácia splodila minimálne jedného významného politika alebo političku, ktorý sa s väčším, či menším úspechom vzoprel paradigme o politike ako krvilačnom a sebeckom boji a pokúsil sa do nej priniesť otvorenosť a rešpekt. Hodnoty, na ktorých stojí a padá vzájomná dôvera cez ktorú sa spätne buduje dôvera ľudu v politiku a politikov.

Zdieľané

The post Dôveruj a panuj appeared first on Daniel Rabina.

  Ako som tak sedel medzi tými deťmi a sledoval ich vianočný program, hlavou mi vírili rôzne myšlienky. Klamal by som, keby som povedal, že len tie optimistické. Prvý reflex by som pokojne mohol nazvať akýmsi zvláštným derivátom pudu sebazáchovy, sprevádzaným nevyslovenou otázkou: “Preboha, kto to všetko bude živiť?” Áno, je to tak, mrzí ma to a úprimne sa za toto uvažovanie hanbím. Pochádzajúc z voňavej bratislavskej bubliny a ovplyvnený mediálnym obrazom o “rómskej neprispôsobivosti” som vnútorne reagoval tak ako som reagoval. Možno nie až tak výnimočne, neviem…

  No zrazu sa udialo niečo zvláštne. Z čista jasna prišli obrazy mojej každodennosti. Nie je to tak dávno, čo som štyri roky spolupracoval s orchestrom Cigánski diabli. S partiou skvelých muzikantov som precestoval takmer celý svet a popri vyššej miere medzietnickej tolerancie som získal ešte jeden dar – naučil som sa cieľavedomosti a pracovitosti. Od Rómov. Áno, je to tak.

  Obraz Cigánskych diablov postupne vystriedal ďalší. Bývam v bratislavskej Trnávke. V tejto štvrti sa nachádza niekoľko lacných ubytovní obývaných robotníkmi z celého Slovenska. Poväčšine ide o Rómov. Tých istých, ktorých denne, či je zima alebo neznesiteľné teplo, vídame na stavbách bratislavského stavebného boomu. Chlapov, ktorí prišli do hlavného mesta, aby zarobili peniaze, ktoré inde na Slovensku nezarobia. Za tmavých podvečerov sa stretávame v miestnom Lidli. V montérkach a prešívaných bundách, zastriekaných od malty a farby, blúdia medzi regálmi a vyhladnutí po celodennej lopote hľadajú osvedčený sortiment – lacnú salámu, rožky, pivo, príležitostne aj fľašu tvrdého. Pohybujú sa v neprehliadnuteľných skupinkách a napriek tvrdej realite sú spokojní a usmievaví, šíria okolo seba veselú náladu. Trochu hlučnú, no pán Boh zaplať aj za to – pri nekonečnom čakaní v rade pri pokladnici sú milým a srdečným spestrením anonymnej atmosféry v predajni. Niekedy sa pustíme do reči, prehodíme pár slov o živote a keď vychádzam na parkovisko, cítim, že som iný ako keď do obchodu vošiel. Cítim vďaku, za to, že tu sú, že pracujú na rozvoji môjho mesta. Rovnako cítim aj to, že som sa práve stretol s rýdzou a nefalšovanou človečinou.

  Presne tou istou človečinou, ktorú som pocítil sediac medzi deťmi v Kecerovciach. V duchu som si za tie úvahy o potenciálnych príživníkoch strelil hlasnú facku. Zahanbene som sa pozeral som na ich vysmiate tváre, vnímal som ako komunikujú, koľko energie venujú vyučovaniu. Pozoroval som ich obdivuhodnú schopnosť fungovať v komunite, rozdeliť si prácu na hodine, pomôcť si navzájom. Namiesto príťaže som v nich začal vidieť nielen budúcich robotníkov, remeselníkov, kuchárky či krajčírky, no možno aj právnikov, lekárov, vedkyne či učiteľky. Drvivá väčšina detí z Keceroviec totiž na to má. Je len na nás ako sa na ne budeme pozerať.  

Zdieľané

The post Na facku appeared first on Daniel Rabina.

Zdieľané

The post Citát appeared first on Daniel Rabina.