Ilustračné foto Autor: Tomáš Picka

Na facku

admin Blog Leave a Comment

Nedávno som sa bol pozrieť na základnej škole v Kecerovciach, ktorá je navštevovaná približne 850 žiakmi. V obci, ktorej počet obyvateľov nepresahuje 3400, je to vzhľadom na stagnujúci demografický vývoj pozoruhodné číslo. V podstate môžeme povedať, že 20% Kecerovčanov (po odpočítaní detí z blízkych obcí) je žiakmi základnej školy. Pre porovnanie, celoslovenský pomer medzi počtom žiakov ZŠ a počtom obyvateľov je pod úrovňou 10%. Kapacita kecerovskej školy nepostačuje. Napriek novej modulovej prístavbe vyučovanie prebieha v dvojzmennom režime. Bežný konzument slovenskej reality už asi vie, kam mierim. Áno, všetci žiaci ZŠ v Kecerovciach sú rómskeho pôvodu.

  Ako som tak sedel medzi tými deťmi a sledoval ich vianočný program, hlavou mi vírili rôzne myšlienky. Klamal by som, keby som povedal, že len tie optimistické. Prvý reflex by som pokojne mohol nazvať akýmsi zvláštným derivátom pudu sebazáchovy, sprevádzaným nevyslovenou otázkou: “Preboha, kto to všetko bude živiť?” Áno, je to tak, mrzí ma to a úprimne sa za toto uvažovanie hanbím. Pochádzajúc z voňavej bratislavskej bubliny a ovplyvnený mediálnym obrazom o “rómskej neprispôsobivosti” som vnútorne reagoval tak ako som reagoval. Možno nie až tak výnimočne, neviem…

  No zrazu sa udialo niečo zvláštne. Z čista jasna prišli obrazy mojej každodennosti. Nie je to tak dávno, čo som štyri roky spolupracoval s orchestrom Cigánski diabli. S partiou skvelých muzikantov som precestoval takmer celý svet a popri vyššej miere medzietnickej tolerancie som získal ešte jeden dar – naučil som sa cieľavedomosti a pracovitosti. Od Rómov. Áno, je to tak.

  Obraz Cigánskych diablov postupne vystriedal ďalší. Bývam v bratislavskej Trnávke. V tejto štvrti sa nachádza niekoľko lacných ubytovní obývaných robotníkmi z celého Slovenska. Poväčšine ide o Rómov. Tých istých, ktorých denne, či je zima alebo neznesiteľné teplo, vídame na stavbách bratislavského stavebného boomu. Chlapov, ktorí prišli do hlavného mesta, aby zarobili peniaze, ktoré inde na Slovensku nezarobia. Za tmavých podvečerov sa stretávame v miestnom Lidli. V montérkach a prešívaných bundách, zastriekaných od malty a farby, blúdia medzi regálmi a vyhladnutí po celodennej lopote hľadajú osvedčený sortiment – lacnú salámu, rožky, pivo, príležitostne aj fľašu tvrdého. Pohybujú sa v neprehliadnuteľných skupinkách a napriek tvrdej realite sú spokojní a usmievaví, šíria okolo seba veselú náladu. Trochu hlučnú, no pán Boh zaplať aj za to – pri nekonečnom čakaní v rade pri pokladnici sú milým a srdečným spestrením anonymnej atmosféry v predajni. Niekedy sa pustíme do reči, prehodíme pár slov o živote a keď vychádzam na parkovisko, cítim, že som iný ako keď do obchodu vošiel. Cítim vďaku, za to, že tu sú, že pracujú na rozvoji môjho mesta. Rovnako cítim aj to, že som sa práve stretol s rýdzou a nefalšovanou človečinou.

  Presne tou istou človečinou, ktorú som pocítil sediac medzi deťmi v Kecerovciach. V duchu som si za tie úvahy o potenciálnych príživníkoch strelil hlasnú facku. Zahanbene som sa pozeral som na ich vysmiate tváre, vnímal som ako komunikujú, koľko energie venujú vyučovaniu. Pozoroval som ich obdivuhodnú schopnosť fungovať v komunite, rozdeliť si prácu na hodine, pomôcť si navzájom. Namiesto príťaže som v nich začal vidieť nielen budúcich robotníkov, remeselníkov, kuchárky či krajčírky, no možno aj právnikov, lekárov, vedkyne či učiteľky. Drvivá väčšina detí z Keceroviec totiž na to má. Je len na nás ako sa na ne budeme pozerať.  

Zdieľať: