Tomáš Garrigue Masaryk

Dôveruj a panuj

admin Blog Leave a Comment

Možno sme príliš zhrubli. Možno nás mnohonásobné skúsenosti učia nedôverovať. Kolegom, susedom, cudzincom. A už vôbec nie politikom. Napriek tomu sa v poslednej dobe stále viac zamýšľam nad tým, či vôbec existuje politik hodný širokej dôvery. A či je politika s dôverou v človeka zlučiteľná.

Giovanni Sartori vo svojej Teórii demokracie píše o tzv. demofílii ako o vzácnom stave ideálneho vzťahu, prostredníctvom ktorého sa politik, obdarený úprimnou, skutočnou a obetavou láskou k ľudu, stáva akýmsi politickým altruistom. Niekým, kto sa nenecháva zväzovať a limitovať žiadnou z jestvujúcich politických ideológií, lebo jeho jedinou ideológiou je neotrasiteľná viera v dobro, politikou je politika ľudskosti a hnacou silou, ako vraví priateľ Štefan Straka, je dôvera v človeka. A to nielen dôvera v človeka obyčajného, ale aj dôvera v človeka – politického partnera. Dôvera zakódovaná v Matúšovom “Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im”, v Konfuciovom “Čo nechceš, aby ti iní činili, nečiň ty im. Potom nebude voči tebe nenávisť, či riadiš štát alebo rodinu.” alebo v Kantovom “Jednaj tak, aby z tvojich zásad mohol byť odvodený obecne platný prírodný zákon, teda, aby tvoje jednanie, keby bolo prijaté ako všeobecné pravidlo, neviedlo k zániku ľudstva”.

Milý priateľu, môžem ťa ubezpečiť, že nemusíš mať obavy o moje duševné zdravie. Ostaňme na chvíľu v rovine teoretických úvah. Naozaj nepredpokladám, že by niekde okolo nás pohyboval neobjavený politický mesiáš, ktorý by sa akýmsi zázrakom vymanil z nedokonalosti ľudského bytia. Rovnako nedúfam v to, že sa politika niekedy stane niečím iným ako je po stáročia. Politika vždy bola, je a pravdepodobne aj bude konfliktný vzťah. Ako píše Oskar Krejčí vo svojej Politickej psychológii “politické spory sa vedú o moc, ktorá môže otvoriť cestu k hodnotám ako je blahobyt, majetok, sláva, pozícia či realizácia sociálnych cieľov, ktoré nemôžu získať všetci ľudia rovnakou mierou”. Podstatnou otázkou je motivácia s ktorou aktéri do vzťahu vstupujú, teda či ide o motiváciu kooperatívnu, individualistickú alebo konkurenčnú. Z prírody sú nám známe spoločenstvá mravcov, termitov, či včiel, ktorých úspech spočíva stojí a padá na vzájomnej dôvere. Aj v ľudskom svete si ťažko predstaviť funkčnosť akéhokoľvek vzťahu, pracovného, partnerského, či politického, založeného na čírom individualizme.

Vo freudovskej evolučnej definícii človek v ideálnom stave speje od počiatočného narcizmu (narodenie) k schopnosti objektívneho uvažovania a lásky (dospelosť), ktorá však neprekračuje isté medze. “Normálna dospelá” osoba je taká, ktorej narcizmus sa zredukoval na sociálne prijateľné minimum bez toho aby úplne vymizol. Nemôžem si odpustiť provokatívnu otázku: Koľkí z politikov skutočne Freudovu definíciu napĺňajú? Sú politici v niečom iní ako zvyšok populácie? Pokiaľ áno, tak prečo?

Krejčí pri vysvetľovaní vzťahu politiky a altruizmu používa termín Bezpečnostná dilema. Vysvetľuje, že politik si v záujme zachovania bezpečnosti svojho systému (strana, vláda, štát) vyberá z tých alternatív, ktoré majú nevyhnutne aj negatívne dôsledky. Pokiaľ politik zvyšuje silu k zabezpečeniu vlastných záujmov, vyvolá tým recipročnú aktivitu svojich protivníkov. Pokiaľ silu nezvyšuje, poklesne jeho relatívna moc v porovnaní s meniacou sa mocou iných politikov. Prikloniť sa v tomto stave ku kooperácii znamená dôverovať tomu druhému. Lenže dôvera nie je kategóriou z oblasti racionality. Konkurenčný politický boj je podľa Krejčího založený na troch princípoch: Hroziť a sľubovať, byť ignorant a byť tvrdý. Sú však tieto postupy  prospešné aj pre spoločnosť ako takú? Pre spoločnosť, ktorá nie je tvorená iba majoritou, no i skupinami zastúpenými reprezentantmi so slabým mandátom?

Obraz politickej kultúry a s ňou i dôvera verejnosti v politiku je determinovaný správaním jej lídrov – politických predátorov. Ich vyjadrenia sú v súčasnosti, česť výnimkám, tvrdé, údery podpásové, názory sebecké a vo svojej podstate silno asociálne. Zároveň treba priznať, že spoločenská objednávka je voči politikom skutočne náročná. Stelesňuje istý mravný ideál, akýsi mix skromnosti, altruizmu, kompetentnosti, pracovitosti a uprednostnenia všeobecného záujmu pred záujmom osobným. Verejnosť má na tieto požiadavky právo, pracuje totiž s reálnymi vzormi. Pri ich hľadaní nemusíme ísť ďaleko. Stačí sa rozpomenúť na Tomáša G. Masaryka, Alexandra Dubčeka, Václava Havla, Karla Schwarzenberga či Ivetu Radičovú. Každá generácia splodila minimálne jedného významného politika alebo političku, ktorý sa s väčším, či menším úspechom vzoprel paradigme o politike ako krvilačnom a sebeckom boji a pokúsil sa do nej priniesť otvorenosť a rešpekt. Hodnoty, na ktorých stojí a padá vzájomná dôvera cez ktorú sa spätne buduje dôvera ľudu v politiku a politikov.

 

Zdieľať: