Zlyhanie československej cesty

Daniel Rabina Blog, Nezaradené

Vývoj po roku 1945 priniesol do povojnového Československa autenticky vnímaný prísľub krajších zajtrajškov. Oslobodenie a na neho nadväzujúce udalosti skutočne naznačovali smerovanie, napĺňajúce optimistické tézy prijaté v Košickom vládnom programe (KVP). Na jeho obsahu sa zhodli predstavitelia tvoriaceho sa Národného frontu reprezentujúceho myšlienku spoločenského konsenzu, nevyhnutného pre integritu budúcej československej politiky. V diskurze sa objavil pojem, ktorý mal byť synonymom pokojného a úspešného povojnového vývoja – tzv. československá cesta.

Odklonom od predvojnového modelu pluralitnej „masarykovskej“ demokracie a jednoznačne artikulovanej identifikácii s politickým smerovaním Sovietskeho zväzu, KVP sľuboval sociálne spravodlivé ľudovodemokratické spoločenské usporiadanie, pre milióny československých občanov prijateľnejšie ako režimy končiacich diktatúr v podobe Protektorátu Čiech a Moravy či Slovenského štátu. Idea prezidenta Beneša o Československu ako akomsi politickom i hospodárskom „moste“ medzi Západom a Východom, bola v tom čase vnímaná so všeobecným súhlasom, ovplyvnenom  skresľujúcim povojnovým optimizmom. Realita sa mala ukázať už čoskoro.

Československá cesta

 Myšlienka „československej cesty“ bola v rokoch 1945 – 1948 mimoriadne blízka väčšine zásadných politických aktérov, vrátane Klementa Gottwalda, v tom čase predsedu československej vlády. Štát popri rešpekte voči Sovietskemu zväzu ako nespochybniteľnej geopolitickej autorite, garantoval uprednostnenie vlastných pravidiel spoločenského vývoja namiesto nezmyselného kopírovania toho, čo sa pre Československo kultúrne i historicky nehodí. V oficiálnych vládnych dokumentoch z tej doby by sme márne hľadali myšlienky o znárodnení majetku živnostníkov alebo o kolektivizácii pôdy. Pluralitu názorov ako aj slobodu politickej súťaže mal reprezentovať Národný front, ktorého funkcia  v očiach politických organizácií, ale i širokej verejnosti do roku 1948 skutočne napĺňala étos posilňovania demokracie.

Cez Marshalla od socializmu k sovietizmu

 Podľa ruského historika Andreja Zubova sa koncept národne orientovaných ciest v budúcich sovietskych satelitoch začal rúcať v roku 1947, kedy Stalin v obavách z pozitívne vnímanej pomoci v podobe Marshallovho plánu, pochopil, že ide o všetko. Nebezpečenstvo hospodárskeho vtiahnutia krajín strednej Európy, vrátane Československa, pod vplyv kapitalistického Západu pod taktovkou USA razom zmazalo pestovaný Stalinov imidž dobromyseľného mierotvorcu a ukázalo jeho nekompromisnú tvár. Napriek zdôvodneniu ministra zahraničných vecí ČSR Jana Masaryka postavenej na nevyhnutnom prijatí plánu z dôvodu vykrytia ekonomických potrieb, Moskva účasť krajín strednej a východnej Európy na Marshallovom pláne jednoznačne odmieta. Výmena názorov na túto tému je zachytená v dokumentoch, kde ZSSR ako „bolestné“ ponúka nákup československých priemyselných výrobkov a obilia. Tvrdý nátlak Moskvy podporil argument, že Československo svoje stanovisko k prijatiu Marshallovho plánu so ZSSR dopredu nekonzultovalo. Na konci septembra 1947 situácia kulminuje na schôdzke v Poľsku, kde za účasti predstaviteľov komunistických strán z krajín východnej Európy, Juhoslávie, Francúzska a Talianska vyslanci ZSSR Malenkov so Ždanovom s definitívnou platnosťou oznamujú novú Stalinovú doktrínu: Svet sa rozdeľuje na dva tábory, „mierový a demokratický“ na čele so Sovietským zväzom a „protidemokratický a imperialistický“ vedený USA. Vzniká Informbyro (Kominforma) – informačný orgán komunistických a robotníckych strán po vzore zaniknuvšej Kominterny. Pod rúškom neškodne znejúcich koordinačných ambícií Informbyra prichádza k reálnej sovietizácií krajín strednej a východnej Európy riadenej priamo z Kremľa.

Juhoslávia a dosť

Ďalším momentom, ktorý zahatil myšlienku československého spoločenského a hospodárskeho sebaurčenia boli povojnové udalosti v Juhoslávii, kde sa Josip Broz Tito rozhodol začať budovať režim originálneho typu založenom na vytvorení balkánsko-jadranskej konfederácie. Sympatie, ktoré Stalin voči Titovi po vojne prechovával sa v priebehu krátkeho obdobia zmenili na otvorenú nenávisť. Desivá vidina rozpadajúcej sa sféry sovietskeho vplyvu viedla Stalina k brutálnej reakcii, ktorá ovplyvnila vývoj v jednotlivých satelitoch na desiatky rokov dopredu. V júni 1948 je Juhoslávia vylúčená z Kominformy a „Titova klika“ je označená za „krvavého psa v službách amerického imperializmu“. Stalinov list s kritikou pomerov v Juhoslávii sa krátko na to dostáva i do Československa, kde ho Gottwald predkladá Gustávovi Husákovi (predseda slovenského Zboru povereníkov) a Lacovi Novomeskému (povereník pre školstvo a osvetu). Husák o tomto momente hovorí vo svojich neautorizovaných pamätiach Vzostupy a pády : „Gottwald nám dal čítať Stalinov list s kritikou Juhoslávie. Vyhladnutí hrýzli sme párky, čo nám pani Gottwaldová zohriala a vypliešťali oči, čo sa tu robí: veď Juhoslávia nám bola aj oficiálne, po Sovietskom zväze, hlavný partner, spojenec i vzor. Gottwald bol ustatý, nemal chuť na diskusiu. Nariadil nám, aby sme podpísali, že text listu berieme na vedomie. Pridali sme svoje podpisy k dvom desiatkám, ktoré už na liste boli..“   

Karty sú rozdané

 Súčasťou záveru z júnového zasadania Kominformy bola taktiež rezolúcia odsudzujúca stratégiu národných, teda v jednotlivých krajinách odlišných ciest k novej, sociálne spravodlivej spoločnosti. Všetci účastníci, vrátene, v tej dobe už vládnucej Komunistickej strany Československa, sa konceptu špecifickej cesty zriekli. Heslo „Cesta k socializmu je spoločná – zvláštna cesta neexistuje“ sa napriek istým odchylkám od sovietského hospodárskeho modelu (zachovanie drobného podnikania v NDR a v Maďarsku) stalo pre vývoj v krajinách východnej Európy určujúce a nastavilo pravidlá vzťahov národných vlád a moskovského centra na desaťročia dopredu. Ambícia Dubčekovského „socializmu s ľudskou tvárou“ formulovaná v akčnom programe KSČ z jari 1968 bola s doktrínou jednotnej cesty k socializmu v rozpore, ktorý sa dal eliminovať jediným spôsobom – hrubou silou.

Zdieľať: