Stačilo. Táto cesta nikam nevedie.

Daniel Rabina Blog

Nepatrím a nikdy som nepatril k fanúšikom Erika Tomáša. Napokon, môj názor na jeho schopnosti zastávať post ministra kultúry som vyjadril podpisom pod Vyhlásením zástupcov kultúrnej obce k jeho nominácii. Pridal som sa k rešpektovaným menám, mnohé z nich patria mojim priateľom. Budem rád, keď sa nám spoločne podarí túto myšlienku pochovať ešte v zárodku. Erik Tomáš skutočne nepatrí k dobrým kandidátom na tento dôležitý post.

Tu niekde by sa môj text mohol skončiť. No písmená naskakujú samé a chce sa mi písať ďalej. Dianie okolo Erika Tomáša je totiž len malým výsekom z veľkého plátna našej nezrelosti – stavu, ktorý nemôžem nazvať inak ako niečo “také slovenské”.

Slovami bývalej ministerky spravodlivosti musím povedať, že som dlhodobo znepokojený náladami s ktorými sa trápime hádam ešte od Mečiarových čias. Vtedy niekedy sa národ začal výrazne polarizovať a napriek niekoľkým svetlým náznakom sa tejto spoločenskej rakoviny dodnes nezbavil. Naopak, rozrieštenosť stále rastie. A s ňou rastie i neochota akceptovať iný názor. Celý ten šum okolo teoretickej Tomášovej nominácie je toho ukážkou.

Na tých, ktorí v jednom jedinom článku vyjadrili vôľu dať Erikovi Tomášovi šancu, sa na internetoch lejú hektolitre hejtu. V tejto skupine sa ocitli aj Juraj Jakubisko, či Kamil Peteraj – osobnosti, ktoré v období svojej najlepšej umeleckej formy tvorili v slovenskej kultúre výraznú stopu. Jakubiskove filmy Kristové roky, Zbehovia a pútnici, či Tisícročná včela bezkonkurenčne patria k tomu najlepšiemu, čo slovenská kinematografia svetu dala. Peterajove texty ako Balada o poľných vtákoch, Zem menom Láska, či Atlantída patria do absolútnej špičky slovenskej popovej ligy.

Aj preto a práve preto majú Jakubisko s Peterajom rovnaké právo vyjadriť sa k nominácii Erika Tomáša, tak ako ktokoľvek iný. S ich názorom nemusíme súhlasiť, no mali by sme si ho vážiť, bez ohľadu na to, či s tým naším rezonuje alebo nie. Možnosť slobodne vyjadriť názor totiž patrí k jednému z pokladov, ktoré sme v roku 1989 dostali do daru. Zdá sa však, že ako to už býva, aj v tomto prípade niekde nastala chyba. K daru slobodného prejavu názorov nám zabudli pribaliť dar vzájomnej úcty. Máme na čom pracovať. Musíme. Lebo táto cesta nikam nevedie.

Zdieľať: